Drozd čierny - spoločenský
Keď sa v záhrade začneme zvŕtať s rýľom a motykou, je nám do spevu, no svojím trilkovaním nám konkuruje onakvejší spevák - drozd čierny (Turdus merula), ľudovo nazývaný kos. Zostáva u nás aj cez zimu - dokonca počas teplejších nocí ho možno počuť spievať už v januári či vo februári. S príchodom jari však nastáva čas jeho pravidelných ranných a podvečerných speváckych vystúpení.
Tento vcelku nenápadný obyvateľ miest, sídliskových parkov a záhrad, dokáže svojím flautovým hlasom vyčarovať tie najrozmanitejšie melódie. Najradšej pri svojom prednese sedí na konári stromu či na elektrických drôtoch. Inak sa rád pohybuje aj na zemi a spomedzi lístia či zeme vyhrabáva dážďovky či hmyz. Dokonca vie vystriehnuť chvíľu, keď okopávate záhradu a kráča za vami po čerstvo prekyprenej pôde, pretože vie, že ho tu čaká dostatok potravy. To potvrdzuje fakt, že je spoločenský a ľahko si zvyká na človeka.
Drozd plavý - opakuje motívy
Sťahovavý príbuzný drozda čierneho je drozd plavý (Turdus philomelos). Líši sa sfarbením – zatiaľ čo „kos má žltý nos“ a čierne perie, drozd plavý nosí hnedé prskané šaty, vďaka ktorým splýva so svojím prirodzeným prostredím. Jeho spev sa podobá na spev drozda čierneho, líši sa však zdanlivou maličkosťou – rád po sebe opakuje jednotlivé slohy. Melódiu, ktorú práve vymyslí, raz alebo aj niekoľko ráz zopakuje, a potom prejde k ďalšiemu motívu.
Žltochvost domový - ranné vtáča
Žltochvost domový (Phoenicurus ochruros) si vyslúžil prezývku „kominárka“, pretože po marcovom prílete z teplých krajín si zakladá hniezda na strechách domov, v rímsach a iných bezpečných zákutiach, ktoré ponúkajú ľudské obydlia. Oficiálny názov nie celkom presne vystihuje jeho sfarbenie – inak nenápadné sivočierne šaty dopĺňa krikľavý oranžový chvost, ktorý vidno najmä pri lietaní.
Takisto žltochvosta vystihuje typický nepokojný postoj, pri ktorom sa neustále ukláňa a trasie chvostom. Jeho spev síce obsahuje jeden jediný a donekonečna sa opakujúci motív, napriek tomu neodmysliteľne patrí ku koloritu vidieckych aj mestských večerov a rán. Mimochodom, žltochvost je skutočné ranné vtáča a trilkovať začína už za brieždenia či dokonca za tmy.
Kanárik - ako strelka kompasu
Mnohí si ho predstavujú ako pestrofarebné vtáča chované v klietke. Málokto vie, že kanárik poľný (Serinus serinus) predstavuje všedného obyvateľa našich polí a záhrad. Hoci je o čosi menej pestrý než jeho vyšľachtení bratranci, takisto na ňom prevláda žlté sfarbenie. Počas nápadného vŕzgavého spevu sedí najčastejšie na elektrických drôtoch a pohybuje sa zo strany na stranu, čo zoológ Alfréd Brehm prirovnal k pohybu magnetickej strelky kompasu.
Penica - nenápadná, ale veselá
Jarnú veselosť do záhrad na jar prinášajú penice. Najznámejšia, penica čiernohlavá (Sylvia atricapilla), vysedáva v korunách stromov či v kríkoch na tých najskrytejších a najnenápadnejších miestach, takže neraz márne hľadáme pôvod zvučného a melodického spevu vychádzajúceho z hĺbky bujnej vegetácie.
Slávik - najlepší spevák
Spomedzi jarných spevákov sa nie nadarmo za najzdatnejšieho považuje slávik. Pestrosť jeho spevu prevyšuje ostatné vtáky a pokiaľ ide o intenzitu slávikovho hlasu, ostatní operení kolegovia sa s ním vôbec nemôžu porovnávať. Slávik (Luscinia megarhynchos) prilieta až v polovici apríla a na rozdiel od väčšiny jeho kolegov rád spieva v noci. Nekonečná zmes neustále sa obmieňajúcich melódií sa nesie na obrovskú vzdialenosť a nie náhodou vytvára nezabudnuteľnú kulisu aprílových a najmä májových nocí. S príchodom leta a hniezdením v júni totiž jeho spev utíchne a zo slávika sa stáva nenápadný obyvateľ záhradných či lesných krovísk.
Autor: Monika Almássyová